Jdi na obsah Jdi na menu
 


10. Ostrovan

1. 10. 2010

 

Tieň draka.
 
Len na úpätie hory. Len po posledné stromy lesa. Len do zotmenia, potom už nie.
Celá dedina poznala dobre svoj priestor. Ľudia v nej vedeli, čo už nie je dobré. Za čím už hrozí nebezpečenstvo. Krv, smrť, skaza. Ďalej a neskôr už nie – tak rodiča oddávna učili svoje deti, tak si vystrašene hovorili pri večerných sviecach, unavení pred tým, než zaspali, aby si telo oddýchlo pred prácou od ďalšieho včasného rána. Žili v tieni tej hory a v strachu tak dlho, že im to už ani nepripadalo neprimerané. Tak to vždy bolo a tak to aj ostane. Tak sa žije v Dračej spúšti. Keď neprekračujú hranice miesta a času, nič im nehrozí. Tak sa to naučili. A tak žili.
Len občas sa nejaký bláznivý mladík odvážil – vyjsť von za noci, kráčať po úbočí hory stále strmšie, prekročiť hranicu stromov a potkýnať sa po vysušenej kamenistej pôde cez skaly vyššie a vyššie. Takmer žiadneho z nich už v dedine nikdy nevideli. Zmizli, akoby sa rozplynuli. A v dedine o nich už nikdy nehovorili. Akoby nikdy ani neboli. Niektorí sa vrátili. No tí strávili zvyšok života v bolestiach, blúznení, vidinách, ktoré ich trápili tak, že si často siahli na život. Ak toho boli schopní... Zmrzačení, doráňaní, bez ducha. Tak končili tí, ktorí sa odvážili prestúpiť starodávne zákazy.
Dedina v tieni draka.
Vedeli to oni, vedeli aj v celej krajine. Stovky kilometrov vzdialení ľudia si tajne šepkali – ako sa to dá vydržať, ako sa tak dá žiť? Nuž, zvykli si. Prečo nežiť na mieste, kde sa vám pre istotu vyhnú všetci zlodeji. Odporní a neľútostní škreti, skuruti  ba dokonca aj krutí temný elfovia s pohľadom čo vám zmrazí srdce  na svojich výpravách tento kraj zďaleka obchádzajú. Vrchnosť tu od vás nežiada žiadne poplatky, o polia nikto nestojí a dobytok by žil naverímboha, ak by oň nemali záujem... Nikto iný by tam nežil. Ani by to neskúsili. No oni vedia, že im tam nie je zle. Iste. Raz sa už stalo že celá dedina ľahla popolom. Dávno.. No vlastne, už sú to celé veky, čo naposledy hrmot a strašný hluk lámali stromy v ich lese, čo sa zem triasla – iste preto, že zákazy sa pokúsil prestúpiť ďalší bláznivý odvážlivec –a nikdy viac sa nevrátil... Teraz je drak pokojný. Dá sa tu žiť. Treba len dodržiavať hranice a čas.
 
Po stý raz to opakovala stará žena v dedine svojim dvom malým vnukom. Museli to zopakovať po nej – len po koniec lesa, len do zotmenia, nikdy nie hore po skalách. Opakovali to tak každý večer, s týmito pravidlami zaspávali, s nimi sa zobúdzali, vraveli si ich vždy, keď im pohľad zablúdil k skalám.
 
Oveľa vyššie, v tme studenej jaskyne, ktorá bola ešte hustejšia než tá vonku, leží na boku starý drak. Jeho hruď sa dvíha nepravidelne a zadŕhavo, občas vyšle von ťažký hlboký zvuk.
Už je to dávno, celé veky, čo sa pohol. Len v jeho hlave víria spomienky a predstavy, divoko a nepokojne, ako zbesilé preludy, tak veľmi skutočné.
Tak takto vyzerá večný život? Takýto je život tvorov, ktorých nezabije žiadna zbraň, žiaden kov nepretne ich hrubú kožu chránenú šupinami, žiadna strela neprenikne tkanivom navrstveným každým prežitým rokom viac a viac. Oheň im neublíži, mráz necítia, odolní voči všetkým chorobám, ktoré sú osudné tým malým tvorom vonku. Zabiť ich môže len iný drak. Len rovnaká sila a energia môže ukončiť ich púť. Koľkokrát jej počas svojej dlhej existencie čelil... Koľkým drakom sa postavil a koľkým odolal! Rozdával rany, postavil sa ich sile, odolával nárazom, energii ich úderov. Ich súboje zatemnili slnko, hluk boja zakryl krajinu okolo a strety energií otriasali zemou aj horami. To nebolo podstatné, ani o tom nevedel. Dôležité bolo neustúpiť. Nikdy pred žiadnym drakom necúvol. Vždy sa im postavil. A vždy víťazil. Vždy to bol on, kto zaryčal po páde súpera, keď ho zanechal ležiaceho na skalných hrotoch, kam dopadlo jeho telo – bez energie, náboja, len prázdna schránka, vekmi spráchnivená.
Len rovnocenný tvor mu mohol byť súperom. Len rovnaké schopnosti, tie isté danosti.
A čas.
Tak dlho čaká na ďalšieho draka... Čas pre tieto tvory neexistuje. Žijú mimo neho. On však jestvuje v nich.
A tak sa čas teraz stal jeho najsilnejším súperom. Jediným sokom, ktorému sa drak nepostavil. A tak mu dovolil oslabiť ho. Nemôže proti nemu bojovať zbraňami, ktoré má. Čas mu zničil telo, rozožiera jeho vnútornú silu.
Drak leží. A v jeho vnútri sa mihá množstvo obrazov. Spomienok na mocných súperov, na súboje, víťazstvá, opojný pocit moci. A čas si ho zatiaľ pomaly po kúskoch berie. Nikdy si ho nevezme celého. Taký mocný ani čas nie je. Pomaly, pomaly nad ním však víťazí.
 
Tak takto vyzerá večnosť, hovorí drakov vnútorný hlas. Zatiaľ čo leží na boku, zhlboka dýcha. A neobrátil sa už celé veky...          
 
 
 
                                                                                                                                Ostrovan